|
(autor: psychoanalytik Peter Poethe, zdroj DenníkN)
Dospievajúci chlapci sú frustrovaní, lebo nevedia naplniť svoju mužskú hodnotu. Vinia za to dievčatá
Dospievajúci chlapci v rámci svojej neistoty hľadajú istotu v tom, že musia zaujať úspešnú mužskú rolu a naplniť svoju mužskosť. Pre niektorých to znamená mať sex, ale ak im ho dievčatá nechcú dať, vinia ich za to, že z nich nespravili chlapov. Zradikalizujú sa v podobne zmýšľajúcich skupinách na internete a napokon všetky ženy vinia zo všetkých svojich zlyhaní. Že by im chýbal pozitívny mužský vzor v otcovi? „Viem si skôr predstaviť situáciu, keď je matka v rodine príliš dominantná a zároveň citovo chladná. Chlapci sa potom môžu cez iné ženy a dievčatá mstiť svojej matke, ktorá vládne v rodine,“ hovorí v rozhovore psychiater a psychoterapeut Peter Pöthe. Ide podľa neho o nebezpečný fenomén, pretože svoju nenávisť chlapci šíria na internete, je ich tam veľa a fantazírujú o tom, ako by ženám ublížili. Aj keď pre drvivú väčšinu je to len fantázia, stačí, aby sa našlo päť takých, ktorí niekomu reálne ublížia. „Paragraf o šírení nenávisti má skutočne zmysel. Verejne by sa to malo odsúdiť, je to vážna vec. Nehodil by som to za hlavu, keď sa šíria takéto hnutia na internete, treba o tom verejne rozprávať aj na školách,“ dodáva.
S Petrom Poethem sa okrem iného rozprávame o:
-- dôvodoch, prečo niektorí dospievajúci chlapci nenávidia dievčatá a ženy a či je za tým slabý vzor v otcovi alebo príliš mocná matka,
-- frustráciách dospievajúcich chlapcov, ktorí vinia dievčatá za to, že z nich nerobia mužov,
-- nebezpečenstvách, ktoré takáto radikalizácia prináša, ak sa odohráva na internete,
-- rizikách, či na internete zradikalizovaní chlapci môžu ublížiť dievčatám v reálnom svete,
-- tom, ako by mal, respektíve nemal, vyzerať vzťah rodičov k dieťaťu a vzťah rodičov medzi sebou.
Na internetových fórach a sociálnych sieťach sa schádzajú skupiny mladých chlapcov, tínedžerov, ktorí nenávidia dievčatá, obviňujú ich zo svojho zlyhania vo vzťahoch a celom svojom živote a navzájom sa v tejto nenávisti podporujú. Rozvíjajú gynocentrické konšpirácie, podľa ktorých je rodovo podmienené násilie umelo vykonštruovaný problém a rodovú nerovnosť si ženy vymysleli, aby mohli utláčať mužov. Ako je možné, že sa táto nenávisť tak veľmi šíri? Je to preto, lebo sú to ešte deti a nie sú dostatočne zrelé na to, aby to poriadne spracovali?
Áno, je dôležité povedať, že sú to nedospelí jedinci. V rámci vývoja prechádzajú zmenami a neistotou a zároveň žijú v spoločnosti, ktorá na dospievajúcich tlačí. Môžu byť predčasne radikalizovaní práve preto, lebo chcú zamedziť obdobiu, v ktorom sú si neistí a v ktorom sa musia učiť zažívať aj neúspechy či odmietnutia, čo je normálna súčasť dospievania a vzťahov. V súčasnom období sa však tlačí na rýchly vývoj a chlapci v rámci svojej neistoty hľadajú istotu v tom, že musia zaujať úspešnú mužskú rolu. Musia naplniť svoju mužskosť.
Môže to byť aj tým, že nemali dobrý vzor vo svojich otcoch? Nehovorím pritom vyslovene o otcovi, ktorý by bol násilný a agresívny voči ženám, ale možno v tej generácii ešte muži sami nevedeli, ako sa správať k ženám, ktoré sú im rovné.
Títo chlapci skutočne nemuseli mať dostatočné vzory v otcoch. K tomu treba prirátať, že internet je obrovský, zíde sa tam veľmi veľa chlapcov a stačí, že časť z nich nemá svoju mužskú rolu pozitívne potvrdenú vo svojom otcovi.
Akože keď je otec priveľmi dominantný na úkor matky?
Ak by to bolo o tom, že otec ponižuje matku, tak by tí chlapci od žien nič nechceli, neboli by ženami ohrození. Ale oni veľmi stoja o to, aby boli rešpektovaní a vážení. Preto si v tejto súvislosti viem skôr predstaviť situáciu, keď je matka v rodine príliš dominantná a zároveň citovo chladná. Chlapci sa potom môžu cez iné ženy a dievčatá mstiť svojej matke, ktorá má v rodine falus, teda ona vládne v rodine. Falus je archaický symbol toho, čo kedysi muži v rodine predstavovali – dominantnú paternálnu rolu. Posledné desaťročia však majú hlavné slovo vo výchove a rodine matky, pričom zároveň môže byť frustrujúce, ak sú chladné a nedávajú dieťaťu citovo to, čo by potrebovalo zažívať. Preto sa potom chcú matke mstiť cez iné ženy. Zároveň si možno aj ich otcovia odvodzujú svoju hodnotu a mužskosť od ženy, matky toho dieťaťa, a v tom je tá matka dominantná. Čiže môže ísť o fenomén, že ja si mužskosť vytvorím cez ženu. Oni sú ešte malí, potrebujú sa učiť, ako byť úspešní vo vzťahoch, ale sú veľmi netrpezliví.
Čo znamená vytvoriť si mužskosť cez ženu?
Oni ženu vnímajú ako veľmi mocnú osobu, čo teda majú asi z rodiny, a táto mocná osoba by ich mala urobiť mužmi. Ešte to je v kombinácii s tým, že ženy dnes nie sú majetkom mužov, dievčatá sú oveľa sebavedomejšie a často aktívne vo vzťahoch. Chlapci tam už nemajú tú výhodu ako kedysi. Od dievčaťa alebo ženy čakajú, že ich spraví mužom cez sex, lebo sex je pre chlapca potvrdenie mužskosti, toho falusu. Pokiaľ im to, čo očakávajú, dievča nedá, môžu to skutočne vnímať tak, že ona ich schválne kastruje a neumožňuje im, aby sa stali chlapmi. Vidia len sex, pretože sú emočne plochí a sociálne nezrelí, a v odmietnutí sexu vidia odmietnutie svojej osoby, čo ich ohrozuje a ponižuje.
Je pravda, že diskusie na fórach, ktoré som našla, boli viac-menej o sexe, chlapci sa tam nejako veľmi nesťažovali na to, že by nemali vzťah.
Ono by to malo byť tak, že najprv je vzťah a potom je sex v tom vzťahu. Lenže oni chcú sex, lebo nevedia mať vzťah. Časť z nich má takú nevedomú fantáziu, že sex z nich spraví mužov. Nie je to iba o sexuálnej potrebe, pretože sexuálne uspokojenie vedia dosiahnuť na milión spôsobov a ženu na to ani nepotrebujú, prípadne si sex vedia kúpiť. Oni sú frustrovaní, lebo nemajú mužskú hodnotu, cítia sa neisto, a preto sa radikalizujú, pretože keď sa spoja, sú mocnejší, silnejší. Mocnejší ako tá žena, ktorú podvedome vnímajú ako mocnú vládkyňu, ktorá má niečo, čo im nechce dať. Tým sa teda vraciame skoro na začiatok, pretože sa to môže vzťahovať pôvodne na to, že mama má nejakú lásku, ktorú im však nedala. A potom vyvyšovanie sa chlapov nad ženami je psychoanalyticky strach z kastrácie. Boja sa, že žena ich ovládne, lebo ju vnímajú ako veľmi silnú a ako niekoho, kto vykastroval otca.
Otca? Takže mocná matka je dominantná nad synom, ale aj nad jeho otcom, svojím partnerom?
Je to medzigeneračné a tiahne sa to k niekoľkým slabým, miznúcim generáciám otcov. A ešte to súvisí s históriou vojen, počas ktorých sa muži navzájom vyvraždili, ženy museli zaujať dominantnú pozíciu v rodine. Táto dominantná pozícia vyzerala často tak, že muži vládnu v rodine, ale to bola len fasáda. Žena bola v skutočnosti dominantnou vychovávateľkou. Často to vidím aj na svojich detských klientoch, že ich matke, ale ani otcovi ani len nenapadne, že by otec mohol zohrávať významnú rolu vo výchove. Napríklad chlapček je agresívny, bije mamu alebo staršieho súrodenca a mama tú jeho agresivitu rieši bez otca, lebo otec je slabý. Potom mi tu chlapček vytiahne hračkársku pištoľ, namieri na otca a otec povie, že to sa nesmie, na ľudí sa nemieri. Ten otec je v očiach chlapca slabý a mama je tá, ktorá „má gule“. No inak to môže byť napríklad aj mama, ktorá mi niečo sľúbi a nakoniec mi to nedá. Potom sa so mnou rozíde dievča, stane sa mi to opakovane a mne sa to môže podvedome spojiť s tou mamou. Mám veľkú úzkosť zo znehodnotenia, pretože žijem v tom, že chlapi sú chlapmi, lebo majú ženy. Myslím si, že chlapi vlastne majú taký sex, aký chcú a s kým chcú, a to sa mne nedostáva, takže nie som chlap. A nie som chlap preto, lebo som nemal otca, s ktorým by som sa mohol identifikovať a mohol by som si byť istý a sebavedomý, nemusel by som sa báť silnej ženy vo vzťahu. Kompenzujem si to tým, že ženy budem ponižovať a považovať ich za hlúpe, aby som nebol ohrozený ich mocou.
Ak sa tento vzorec tiahne už niekoľkými generáciami, prečo sa to v dnešnom období zdá byť väčší problém? Ako keby to dospievajúci mali teraz ťažšie.
Lebo svet sa mení, mení sa kultúrne a nedá sa to oddeľovať. Je viac závislostí medzi dospievajúcimi, sebapoškodzovania, rastie počet samovrážd medzi mladistvými, a to všetko je jeden z výsledkov neistoty v dospievaní. Mladí si hľadajú roly, ktoré, mimochodom, prechodne stratili aj rodičia. Potom skĺzneme do čierno-bielej polohy, že ja som obeť a niekto za to môže. Obeť a vinník, to je veľmi jednoduché riešenie úzkosti, pretože stačí nenávidieť, zničiť vinníka a potom budem šťastný.
To znie ako definícia fašistov.
To je taký istý fenomén, vyskytuje sa u všetkých, ktorí hľadajú nepriateľa. Nie je to nič nové, ale kedysi to bolo ťažšie, lebo z toho vzniklo možno nejaké náboženstvo, že neveriaci sú zlí a poďme ich poraziť. Lenže to, čo sa kedysi odohrávalo storočia, sa teraz odohrá za pár mesiacov, lebo sa to deje na internete. Keby to bol vzorec správania v rámci nejakej komunity päťdesiatich ľudí, tak na tom bude postavená kultúra toho kmeňa, ale bude to len tých päťdesiat ľudí. Lenže keď je to na internete, tak sa z tých päťdesiatich ľudí stávajú milióny. Zrazu máte tieto siete cez celú planétu a môžu byť veľmi mocné aj politicky. Preto to treba brať vážne. Najmä čo sa týka mladých a dospievajúcich ľudí, musia byť poučení a treba venovať pozornosť ich vzťahom a citovým zraneniam, ktoré dospievajúci zažívajú v živote, akurát to nevedia zvládnuť.
V súvislosti s internetom sa často spomína aj anonymita. Keď ľudia nevedia, že som to ja, mám väčšie odhodlanie byť agresívna?
To je davový fenomén. Je rozdiel medzi skupinou a davom. V dave nemáte žiadnu zodpovednosť a ste tam anonymne. Superego a svoje svedomie delegujete na nejakého vodcu. Potom to, čo by som ako jedinec nikdy neurobil, v dave možno urobím, pretože to mám posvätené tou autoritou, a svoje svedomie delegujem na anonymnú skupinu. Na internete je to anonymné. Keby sa tých pätnásť chlapcov stretlo v krčme, zostane to medzi nimi, ale keď sa tých pätnásť chlapcov napojí na internete na 150-tisíc podobných chlapcov, tam je už omnoho vyššia pravdepodobnosť, že sa budú napodobňovať, stratia zábrany, pocit hanby z toho, že prekračujú morálne pravidlá, prípadne zákony.
Navzájom sa podporujú v nenávisti?
Áno, a ešte to je posilnené tým, že v dave tých mužov som ja zrazu mužom. Svoju mužskú identitu si riešim tým, že sa identifikujem s mužmi, ktorí majú spoločného nepriateľa: ženy. A mám to vyriešené. Dám si k tomu ešte nejaký názov, napríklad že ja som incel (involuntarily celibate, nedobrovoľne v celibáte – pozn. red.). Je to také magické riešenie vnútornej neistoty chlapcov. Ak nemali poruke otca, možno vyrastali len s mamou alebo sa s otcom nemohli identifikovať, lebo bol slabý, neprítomný alebo, naopak, násilný, tak veľmi ľahko poprú to, že majú nejakú neistotu. V skupine na internete im potvrdia, že za to vlastne môžu ženy a oni sú tí chudáci, lebo sú ochudobnení o niečo, čo by mohli dostať. Pre nich to nie je o tom, že sú neschopní a nevedia sa správať tak, aby ženu zaujali, ale je to o presvedčení, že ženy sú hlúpe a ženy sa sprisahali, aby nás ponižovali. A pritom je to vlastne projekcia toho, čo sa deje vo mne, lebo ja som sa sprisahal, ja som urobil konšpiráciu s mojimi súkmeňovcami. Myslím si, že sa to deje pod vplyvom internetu. Predtým to nebolo, predtým to bolo kontrolované, nevedeli sme o tom, hoci sa vždy vyskytovali chlapi, ktorí nenávideli ženy a znásilňovali ich, ale boli to jedinci. Nikdy si netrúfli vytvoriť nejakú skupinu, pretože by boli okamžite kriminalizovaní. Lenže dnes sa na internete môže stať z hocičoho hnutie.
Teraz ste spomenuli mužov, ktorí znásilňujú ženy. Na diskusných fórach, ktoré som našla, bolo veľa výziev na znásilňovanie žien, dokonca aj na vraždenie. Potvrdila to aj štúdia, podľa ktorej sa na týchto fórach začalo normalizovať nielen sexuálne násilie voči ženám, ale aj deťom. Videli sme už pár prípadov, keď chlapci útočili na dievčatá. Napríklad v Španielsku dvaja trinásťroční chlapci sexuálne obťažovali jedenásťročné dievča na halloweenskej party. Už to nie sú len reči na internete, začína to byť skutočne nebezpečné.
Najprv sú to všetko len fantázie. Máte klienta, ktorý môže mať akúkoľvek fantáziu, a je to v poriadku, pretože to je len fantázia a je to bezpečné. Lenže na týchto fórach sa nájde nejaké percento ľudí, ktorí to zoberú ako návod a ako realitu. Medzi nami je veľa ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť fantáziu od reality. Ak máte na tom diskusnom fóre 100-tisíc ľudí, tak možno 95-tisíc to berie ako úlet. Zanadávajú si tam a potom sú slušní, žijú ďalej. Ale povedzme, že je tam 5-tisíc, ktorí to berú ako návod a realitu. Aj keby ich bolo len päť a nie päťtisíc, je to nebezpečné, pretože sa zvyšuje pravdepodobnosť toho, že sa stane niečo zlé.
Nenávidieť niekoho a nechať si to pre seba je iné, ako o tom fantazírovať verejne?
To, že nenávidím v súkromí, je jedna vec, ale keď to prezentujem verejne a schvaľujem to, je to oveľa nebezpečnejšie, ako keby som si sám pre seba predstavoval, že niekomu ublížim. Preto si myslím, že tieto veci by skutočne mali byť zakázané a trestné a deti by mali byť varované. Je veľmi dôležité, aby to úrady a štát brali vážne. Paragraf o šírení nenávisti má skutočne zmysel. Verejne by sa to malo odsúdiť, je to vážna vec. Nehodil by som to za hlavu, keď sa šíria takéto hnutia na internete, treba o tom verejne rozprávať aj na školách. Na druhej strane si myslím, že ak by ten chlapec mal dobrý vzťah s rodičmi, tak by už dávno bol poučený, že to je blbosť, a riešil by to s otcom. Prvé sklamania z lásky? To sa normálne rieši s rodičmi. Otec by sa mal so synom rozprávať napríklad o tom, ako zbalil jeho mamu – to sú normálne veci, ktoré do vzťahu patria. Myslím si však, že väčšina detí, čo sú na tých diskusných fórach, toto doma nemá. Ich otcovia o nich, o svojich deťoch, nič nevedia. Otec je dôležitý pre formovanie sebavedomia.
Pekne hovoriť o tom, ako zbalil jeho mamu, môže asi len vtedy, ak s tou mamou, svojou partnerkou, má dobrý vzťah. Ale to ste už takisto spomínali, že pre deti je dôležité aj to, aký vzťah je medzi rodičmi.
Áno. Keď napríklad máte klienta, ktorý je smutný a sťažuje sa, že ho nikto nemá rád, tak je zbytočné mu robiť terapiu, keď sa jeho rodičia nenávidia. Keď rodičia spolu celé roky nekomunikujú, otec pred chlapcom ponižuje ženu a ona to celé roky trpí. Takýto chlapec bude mať pocit, že ho nikto nemá rád, pretože on v tom žije. Okrem toho nebude mať ani možnosť sa identifikovať s otcom. Vtedy to nebude o tom, že nedostal od matky dosť lásky, ale o tom, že jeho otec je násilný voči matke a pred chlapcom bude ako autorita kompromitovaný. Takému chlapcovi môže preskočiť a začne si hľadať násilnícke vzory alebo, naopak, nebude nikomu veriť. Tým chcem povedať, že áno, vzťah rodičov je dôležitý a vzájomné roly matky a otca by mali byť vyvážené, mal by to byť partnerský vzťah. Deti potrebujú vidieť vzájomnú úctu a lásku rodičov, kde otec ako vzor chlapcov vylúči akúkoľvek formu násilia ako neprijateľnú. Lebo ak to neurobí, deti to môžu vnímať ako niečo schválené mužskou autoritou. A zároveň matka musí byť emočne dostupná, nie emočne manipulatívna.
_________________
Fanatici všech zemí, vyližte si prdel!
|
Přihlásit se
Registrovat
FAQ
Hledat
... Ale aspoň vidíš, že môžeš byť brutálne sklamaný zo žien, A AJ TAK mám okolo hlavy krásnu auru, a ženám sa páčim viac, než priemerný muž. Divné, že tie "mikrovýrazy" nepostrehli........A vieš prečo? Pretože nemali aké....... Nemôžeš ma porovnávať s bežným človekom (na ktorého tieto veci môžu platiť), keď ja som všetko, len nie bežný...... Mohol by si si to uvedomiť.
