Išiel som "do ulíc", aby som videl nejaké nové ksichty, čiže mimo sídliska, do centra mesta, autobus sem, autobus tam.... Pôvodne som sa chcel po dlhej dobe prihovoriť nejakej mladej žene na ulici, ale odkedy začal tento "covid shit", neviem sa na to poriadne naladiť... Šiel som busom domov, a zozadu som videl asi 40r. muža, ako v polopreplnenom buse sedí, pozerá sa z okna von a nemá rúško. Sedel v "dvojke", nikto si však k nemu nesadol, všetky ostatné miesta boli obsadené. Niekoľko minút som váhal (myseľ napadnutá archontským vírusom - strachom), ale potom som si k nemu sadol a dal som si dolu rúško tiež (dolu úplne, čiže nie na krk). Uvideli to viacerí ľudia, ale asi 17 ročný chalan a asi 17 ročné dievča (odhad), ktorí tam neboli spolu, reagovali veľmi zvláštne.... To dievča (asi 4 metre odo mňa) normálne žaslo a povzdbudzovalo ma (alebo mňa a toho pána bez rúška? S ním som sa do reči nedal, ani mi o to nešlo kecať s ním, načo) doslova, akoby povzbudzovala svoju kamošku, ktorú pozýva na rande nejaký mladý krásny boháč..... A ten chlapec tak isto, aj jemu doslova žiarili oči a nevedel čo so sebou, bol užasnutý (v tom dobrom zmysel slova), a reč tela oboch jasne hovorila "Dobre si spravil, je to obdivuhodné, alebo prinajmenšom si pre nás veľký frajer a sme úplne užasnutí!" ....... Som presvedčený, že boli užasnutý z dôvodu, že som sa k nemu pripojil, a to ocenili úžasom. Keď som potom vystúpil z autobusu (zhodou okolností vystupoval aj ten muž bez rúška), šiel som do potravín. Do potravín šiel aj muž (to som si všimol až v potravinách po pár minútach nakupovania). On už však v obchode rúško na tvári mal, ja som si ho nedal. Áno, bolo to nepríjemné nemať v autobuse a v potravinách rúško (nosievam aj tak vždy len na ústach, ale to nie som jediný), pretože som bol terčom pohľadov a nevedel som sa prirodzene tváriť (to nevie nikto, keď je viac-menej zasiahnutý určitým strachom). Plne som si uvedomil, že ako ľudstvo sme minimálne z 99% duševne chorí, pretože sme naprogramovaní archontmi (aj takto môžeme nazvať bytosti podobné Satanovi, ktoré sa živia nízkymi vibráciami, ku ktorým patrí strach a všetky jeho prejavy, a ktoré ovládajú život na našej Zemi - nie len ľudí, ale aj zvieratá), a preto sa podvoľujeme elitám, ktoré operujú cez vlády skoro úplne všetkých krajín na Zemi. Tí dvaja mladí ľudia z autobusu mi utkvejú v pamäti, pretože poviem vám úplne narovinu - tak užasnutých (v dobrom zmysle slova) ľudí som videl snáď len vtedy, ak vyhrali nejakú veľkú výhru..... Hlavne tá slečna .... pozeral som sa jej do očí (mala rúško - nevidel som jej ústa) a cítil som sa, akoby to bola moja dlhoročná kamoška, ktorá ma podporuje, že "Poď, ideš, trénoval si na Olympiádu, máš na to, umiestniš sa na stupni víťazov!".... Moja reakcia na jej mimiku a gestikuláciu tela bola (ako som už písal) paralyzovaná strachom (resp. neistotou, čo je druh strachu), takže som nereagoval úplne nijak, ani som sa na ňu neusmial. Je to proste vec tréningu. Len sa obávam, že už na tréning tohto typu nebudem mať dostatok príležitostí, a neviem, do akých problémov ma to môže dostať, keď v tom budem pokračovať. Lenže keď toto má byť moja "cesta" (v aktuálnom životnom období) za prekonaním strachu ako takého, mal by som to rešpektovať. Pochopil som, že nadviazať rozhovor "s cudzou ženou" sa mi teraz skôr nechce, než že by som z toho mal strach. Ale nechce sa mi z racionálneho pohľadu (lebo na 50% bude očkovaná, na 98% nič z nej, pretože bude chcieť mať dieťa, alebo je zadaná, atď...), hoci duša by chcela, lebo tej by malo byť jedno aký bude výsleodk....
_________________ Je čas odtiaľ odísť, posunúť sa z virtuálnej virtuality (internet) do virtuálnej reality (život mimo obrazovku). Vyhrávam tým, že odtiaľ odchádzam. NIČ PROTI TOMUTO FÓRU. Ale nie je vhodné, aby som sem prispieval a ukrajoval si z drahocenného času.
|