Alopat píše:
Samozřejmě, že se jedná o výsměch. Poukázka na tatranku za odběr, v době, kdy si s landsmanšaftem kolaborující církevní zlodějina
Darovanie krvi je v prvom rade prejav altruizmu a empatie. Rovnako človek, ktorý zodvihne papierik zo zeme neuteká hneď na miestny úrad, aby mu preplatili jeho verejne prospešnú prácu.
Mám za sebou 3 odbery. Nebudem sa tváriť ako ďalší Budha alebo Ježiš a predstierať, že som išiel primárne kvôli ušľachtilým dôvodom a falošne sa tváriť ako Gréta Thunberg, ktorej ide o naše dobro (a preto nám zakazuje benzínové auta etc). Chcel som vyskúšať púšťanie žilou na vlastnej koži a zistiť, či to má nejaké benefity. A má. Človek okamžite (a pár dní po darovaní) cíti vyslovene blažený pocit. Ani doktori nevedia presnú príčinu, ale tento stav eufórie po darovaní je známy. Zrejme je to pre organizmus šok (púšťa sa cca 10 % krvi t.j. 450 ml) a ten sa bráni vyplavením endorfínov.
Namiesto nejakého šialenca, ktorý mi v jeho kuchyni podreže žilu hrdzavou žiletkou, som radšej zvolil desaťročia overené Darovacé Centrum. Bezpečnosť je tam prvoradá, ani nie tak kvôli darcu, ale hlavne kvôli darovanému potencionálemu pacientovi. Naposledy som dokonca nechtiac dostal prednášku (lekárka zaúčala na mne kolegyňu). Celý proces odberu je založený na celej kaskáde bezpečnostných poistiek.
Ani vo sne ma nenapadlo, že by som si za to vypýtal nejaké peniaze. Prvý krát ma zaskočilo (mobilný výjazd), keď mi lekárka podala sáčok s jablkom, nejakým croisantom a doma som zistil, že je tam aj gastrolístkok. "Keď dávajú, tak ber", že.. Ďalší a tretí krát som bol priamo v nemocnici, kde som sa mohol naobedovať. Čaj, keksíky, bageta, croisant, jablko, káva. Milo ma to prekvapilo..
Lenže stále platí, že darovanie krvi, rovnako ako ďalšie verejne prospešné činnosti, sú dobrovoľné. Takže pohoršovať sa nad tým, že mi "hajzli" nezaplatili minimálne 100 eur za môj kozmicky vzácny pol liter krvi, je tak trochu.. (domyslite si)